Keď sa povie Čína, väčšine ľudí sa vybaví Čínsky múr, ryža, šikmookí ľudia či lacný tovar. Málokto by však v tejto obrovskej krajine hľadal poslednú parnú železnicu sveta, ktorá je svedomito zatajovaná nielen pred domácimi, ale aj cudzincami. Vedie totiž cez obrovské nápravno-výchovné územie, čiže basu.
Vstup do tejto oblasti bol dlho zakázaný. Jedinci, ktorí sa pokúšali za múry nahliadnuť, buď skončili pred súdom, alebo dostali pečiatku do pasu a razom z nich boli persona non grata. Riskovať chcel málokto, ale čaro zakázaného chutí vždy predsa najlepšie. My sme to však skúsili legálne a podarilo sa.
Na letisku Chengdu sme sa objavili po 20-hodinovom lete. A ešte sme mali pred sebou ďalších 400 kilometrov do Guangyuan. Tentokrát po koľajniciach. Z vlaku sme cestou videli obrovský boom rozvoja čínskych železníc. Takmer každá stanica bola nová alebo obnovená a našu trať niekokoľkrát križovala trasa novej rýchlodráhy. Vlak spĺňal štandardy komfortu, aj keď cestu sme mali pomerne hlučnú. Totiž Číňania radi a veľa rozprávajú. Buď sa zhovárajú medzi sebou, alebo telefonujú. Do Guangyuanu sme však prišli takmer na minútu presne.
Dobrodružstvo sa začína
Naša dobrodružná výprava sa začínala v mestečku Rongshan, ktoré leží 25 kilometrov od Guangyanu. Železnicu postavili koncom 50. rokov. Jej fungovanie zabezpečujú štyri štvornápravové tendrové lokomotívy typu C2. Čínske lokomotívy sú veľmi moderné a ich chod je dodnes veľmi tichý.
Na stanici Rongshan sa nachádza obrovský triedič uhlia a prekladacie zariadenie. Do roku 2010 uhlie z úzkeho rozchodu prekladli ručne na vagóny s normálnym rozchodom, následne vlak vypravili do Guangyuanu a odtiaľ na miesto určenia. Fungovanie však ovplyvnilo zemetrasenie, ktoré krátky úsek zničilo. A tak niektoré lokomotívy čakajú na svoj ďalší osud v depe.
Denne jazdia dve dvojice vlakov, ktoré sa bežne skladajú zo 16-24 uhoľných vagónov, služobného vagóna s kontrolným meračom tlakovej brzdy a 2-3 osobných vozňov. Cestovanie je zrejme zadarmo, pretože nikto lístky nepredával, ani ich nekontroloval. Trasa dlhá približne 7,5 kilometra má tri zastávky a počas jazdy prejde vlak cez tri mosty a jeden tunel. Vidieť však človeka je raritou.
Väzenie bez trestancov
Ubytovne basy, presnejšie niekoľkoposchodové budovy, prísne strážili vojaci. Oblasť od okolia oddeľoval navyše aj hrubý plot s elektrickým ostatným drôtom. A tým bezpečnosť ani zďaleka nekončila, pretože nechýbali kamery. Počas nášho pobytu sme ale trestancov nevideli.
Prežili sme štyri nezabudnuteľné dni na železnici a v jej okolí. Ľudia boli nesmierne priateľskí a mnohí zrejme prvýkrát v živote videli na vlastné oči turistov a ešte k tomu Európanov. Boli sme tam trošku raritou. Dokonca aj miestne noviny nám venovali pozornosť a písali o nás.
Prečítajte si o nevšednom dobrodružstve z Vietnamu.
Eritrea je malý štát v Afrike, ktorý však skrýva veľa zvláštností.